Pre našu babi. Pamätáš?

Na plastik? Jediné na čo to bolo dobré bolo asi to, že sme sa celoplošne zašpinili, blato sme mali asi aj za ušami, ale hlavná vec, že sme si mohli „uvariť“ plnenú kapustu (neznalý čitateľ rozumej, že sme mali orechový list a piesok s vodou, ktorým sme ho plnili). A tak sme sa hrali na svetaznalých kuchárov, lebo z plastiku sme robili aj rezne a placky. Plastik bol naša totálna topka a tipujem, že aj tvoja, keď si to musela prať!

Na našich snehuliakov? Gúľali sme si gule na záhrade, vy s dedkom ste nám dali mrkvu a uhlíky, no jasné, že aj nejaký ten kastról, aby to bola topka. Takých parádnych snehuliakov ako my nemal nik.

A naše letné hranie sa na gazdynky, keď si nám dala lavór a my sme v ňom prali pod orechom naše štrimfle a gaťušiky. Se vším všudy sme tam mali mydlo a letnú vodu, každý sme niekde začínal.

Na naše lezenie po orechu? Nebola to výška, ale vedeli sme sa vyhupnúť, i keď ja som mala strašný problém niekedy s tou mojou ťažkou riťou. Našťastie sme mali dedka, ten k tomu všetkému zaobstaral rebrík, a naše seansy sa konali na streche.  

A pamätáš ako si nám stále varila puding? A my sme zatiaľ zberali egreše a viničky, aby sme ho mali čím ozdobiť. A s piškotkami! Zatiaľ čo ty si stála pri sporáku, parila sa v teple, my sme sa pomimo ešte napchávali morušami, ktoré nám dedko vhadzoval priamo do úst, keďže základom bolo to, aby sme sa nezamazali. Aj tak sme boli celí fialoví na konci, lebo moruše boli naj.

A tie maslové ananásové torty, čo ste nám nechávali pripravovať, keď sme mali každý narodky a meniny? A dobošky, a punčové rezy, to sa nedá ani spočítať na kilá, na koľko sme vyjedali tvoju chladničku! A Verčine karičky a čerstvý chleba...  

Och a babi pamätáš ako sme chodili vyberať zemiaky? Na to pole vzadu, ku čističke. Si jazdila na tej tvojej modrej kultovej skladačke a my na bielej Lade. A zatiaľ čo vy ste makali, my sme sa pred slnkom snažili skryť a nájsť tieň pod brezami, resp. vo vážnom prípade pod vrecom zemiakov a... sťažovali sme sa.

A ako si nás stále zobrala na brigádu zberať mandelínky? Alebo lúskať orechy, lúpať fazuľu (ktorú som nenávidela), vyberať cibuľu (ktorú som nenávidelaaa ešte viac) alebo varenie lekváru? Ako... lekvár som vždy milovala, ale stáť pri tom starom old schol sporáku celý deň, to nie je žiadne lážo plážo. Ešte že sme mali striedačku s ostatnými. A strihať kríky v záhrade? Stále som sa ich snažila nejak vypracovať, do špeciálneho tvaru (žirafa style), nakoniec nič z toho. Lebo sme mali tvoju šablónu a nič iné sa nepripúšťalo.

Pamätáš na zjazd zo záhrady pre lyžiara Maťa, ja som sa len lopatovala, keďže som bola starý známy odporca lyží ( a POHYBU ASI). Ako „hore u babky“ bola vždy sranda, hlavne keď nás dedko po večeroch strašil, sa tváril, že nejaký duch pod oknami nám chodí, dával nám tajne peniaze, aby sme si mohli kúpiť nanuk, či čokošku. Dedko bol starý známy fičúr.

A keď si nám stále volala, či prídeme na obed... a hlavne ten tvoj profesorský hlas bol počuť až z kuchyne, čiže vždy, keď si rozprávala, tak som mala slúchatko asi 30centi od hlavy, lebo inak by som ohluchla. Resp. asi mám nejaké trvalé následky, lebo niekedy nič nepočujem a niekedy príliš veľa! A aj to, čo nemám!

A tie tvoje jedálničky? Každá nedeľa „žltá“ polievka a keď prišli náhodou Česi tak bol prosím pekne špeci kohút, alebo kačka, alebo morka. A každý z nás detí mal jednu nohu! Lebo však aj kohút ich má štyri, dve predné a dve zadné! Babka a jej odrby hihi.

 V nedeľu sme sa dohodli na celom týždni na menu, to som mala ako v jedálni, len varené s láskou: pondelok žltá polievka, utorok halušky, streda guláš, štvrtok ryža s mäsom, piatok už dosť bolo šuniek a spol.- čiže sme vymysleli lekvárové pirohy alebo kokošky! Babi ty si vždy mala nejaký back up plán, to za to som vyzerala tak dobre! Som pretekala do strán haha! Po každom jedle som sa ku nám tých 5 minút cestou gúľala a potom SIESTA.

Pamätáš ak niekto niekam náhodou vycestoval? Vždy si urobila koláč, najlepšie nejaký taký čo vydrží niekoľko dní aj s cestou. Kysnutý s kakaom alebo orechmi. Alebo oba a aj ten s makom. Alebo langoš!

A ako si nám vždy robila krupicovú kašu... a my sme si dali navrch kakao! Snažili sme sa byť vážni, ale vždy sme sa začali nehorázne všetci štyria smiať a vtedy to kakao bolo na obruse, zemi v našich dutinách, proste srandy kopec. Hlavne to všetko upratovať a potom zhodiť vinu na toho, kto sa začal smiať prvý.

A keď sme mali všetci už nejak okolo 13,14 rokov! Ako sme sa snažili stále si predĺžiť večierku! Teda to som bola ja, čo robila formu, že však ešte chvíľku babi, lebo Viki a Veru sa neodvážili. A stále si mi povedala, že áno, že môžeme. Babi až teraz si uvedomujem, aká si stále bola ústretová, keď sme boli mladé žaby a ty si nám dovolila sa venčiť. A hlavne keď sme prišli o tej 11 v noci, TY si bola ochotná prísť za nami do komory, porozprávať sa s nami, zasmiať, a zohriať nám knedlik a kapustu s mäsom (však to babky presne robia, okrem toho, že o takej hodine by mali spať!). Alebo ak si sa náhodou pri tom našom hluku nezobudila, a ráno si našla len prázdny melón a tri alebo štyri lyžičky. A nehovorím o tom, ako si ma našla spať skoro holú na záchode a diskrétne si mi to nepovedala, lebo by som sa hanbila. No dievčatá mi to samozrejme s veľkým rehotom oznámili, lebo som v ten daný večer bola spoločensky unavená, však ty vieš...

Babi a tvoja nekonečná rádio Regina, a gratulácie oslávencom, a Rusínska hodinka nedeľu či kedy to chodí? Akože sa čudujem doteraz, ako si mohla počuť telefón niekedy, lebo to bolo tak nahlas, že človek nepočul ani svoje myšlienky. Ale tak ty si bola asi už vycvičená... Samozrejme jeden čas bolo aj rádio Lumen, ešte keď prababka u nás sqattovala vo veľkom, ale to sme jej potom zatrhli, tak sa šla slniť ku studni s Reginou. Hehe.

Vo veľkom sme stále mali u teba BIO stravu, ako si vravela, že však kde inde by sme mali jesť zdravo a chutne, keď nie doma? Vajcia bio, mäso bio, zemiaky bio, akože my môžeme ten západný bio trend vysmiať, lebo kvalitku sme mali u teba vždy! No akurát tie húrky a klobásky, hranolky skoro každú nedeľu + dezert v podobe koláča alebo cukríkov z kredenca (inak by to nebolo ono) neboli s kostolným diétnym poriadkom, ale o tom potom!

A keď si mi stále na výške vravela, že musím makať, že sa musím učiť a ja som ti hovorila, že to nie je také ľahké... ale aj tak som to dokázala  Ty aj dedko ste v nás vždy verili. A odkedy som v Paríži stále len otázky, a kedy teda budeš pokračovať a čo teraz chceš robiť a čo budeš robiť? Síce som toho mala dosť vždy som odpovedala rovnako, neboj všetko príde, len teraz sa musím vysporiadať s týmto, a hentým. Všetko bude, snaha tam je!

Krajšie detstvo, či všetky naše -nástiny a –dsať sme si nemohli priať, vyžiadali sme si každý plno práce, ale nakoniec sú z nás, tvojich vnúčatiek, dospeláci, na ktorých môžeš byť právom hrdá.

Ľúbim ťa