Preskočiť na hlavný obsah

VYZNANIE



Už dlho som premýšľala, že napíšem tento príspevok. No nejak nebolo času, veľa som študovala na štátnice posledné (btw mám ich, ale pokakaná som bola až za ušami), skákala som jak jojo na špagáte pri tých malých smradoch a ak ostalo času, aspoň trošičku času pre mňa, tak som egocentricky a sebecky pospávala v mojej kutici. No ale teraz si ležkám po pár pekných dňoch doma v mojej postieľke a nachádzam sa v prostredí, ktoré mi pomôže začať. Ako neviem či vás to bude zaujímať, snáď teda áno, ale ja si myslím, že toto zatiaľ v mojich príspevkoch chýbalo. Stále hovorím o niečom inom, o tamtom a tomto a o mojich dvoch najmilovanejších bobroch ani slovko. Tretím je bračka, lenže nevem, či by bol nadšený, keby som o ňom napísala, tak sa ho popýtam o autorizáciu zatiaľ. A ďalšími sú všetci moji ľúbezní starí rodičia, ktorí pomáhali ako sa dalo vychovať to, čo zo mňa aktuálne je.  

Dobře dva bobřy
Títo bobřy, micky, zlatíčka a ešte neviem ako ich volám, cicky niekedy hahaha, proste za týmto vyznaniami sa skrýva najdokonalejšia zohraná dvojka môjho života. Mami a daddy. Príbeh lásky, Rozamunda Pilcher k nám príde natáčať za chvíľu asi. Neviem či dokážem byť úplne presná v mojom výleve, no ale však snaha sa cení. Raz ak budem mať chlapa, tak chcem aby tak harmonicky to fičalo ako u nich no. Postavy tohto príbehu ma sprevádzajú životom už niečo cez 23 rokov a stále stáli pri mne i keď to nie vždy bolo ideálne. Som toho teda povystrájala. Človek by nepovedal, ale že po toľkých mojich pochybeniach ma budú stále podporovať v mojich rozhodnutiach a posúvať ma ďalej. I keď ja som taká tvrdohlavá dakedy, že samu seba by som prefackala najradšej. Ja by som svoje decko už asi posadila za pás niekde v košickom Lidli a nemala nervy.

ČIŽE
Ďakujem (0-14r)
Že sme prežili šťastné detstvo na dedine, kde keď sme boli malí, sme nemohli chodiť na druhú stranu ulice, lebo čo keď pôjde auto náhodou.
Že sme sa hrali s pieskom, a mohli si robiť plastik.
Že sme mali trojkolku na ktorej sme sa vozili štyria a nakoniec pukla, lebo však nebola vyrobená na takú vysokú záťaž.
Že sme do školy mali asi meter cez dieru v plote a nemusela som skoro vstávať.
Že sme mali na všetky sviatky torty, ktoré sme si vybrali.
Že som si mohla vyberať šatstvo už vo veľmi mladom veku, i keď teraz kukám, že niekedy som s mojimi kreáciami stupila kus vedľa.
Že si nám mami kupovala pelendreky a hady v zelovoci.
Že sme sa vkuse mohli hrať na ihrisku, lebo to bolo vedľa.
Že sme chodili manuálne pracovať na pole. Zberať zemiaky, fazuľu, či hrabať seno. Aspoň viem, že to neni len tak jesť, bio-zemiaky zo záhradky, ale treba aj priložiť ruku k dielu.
Že sme chodili na ringalku u starkej a na huby a na lesné jahody a na černice.
Že som mohla urobiť doma párty na 10 rokov, i keď Maťo pojedol asi všetky chlebíčky, čo si vtedy urobila. 
Že ste ma nenechali utiecť, keď som mala neviem koľko rokov a nechala doma odkaz, nech ma nehľadáte, že budem u babky (asi pol kilometra hore od nás).
Že ste ma vtedy nezbili, za také vymýšľačky, jak ma to mohlo napadnúť, také malé decko.
Že si mi ocil dal raz facku, keď sme vystrájali s Maťom, si to pamätám a viem, že odvtedy som sa vystríhala toho, aby som veľmi nepočúvala. Som pokračovala iba tak light.
Že keď som dostala 5 z podstatných a prídavných mien, tak sme to zvládli bez kriku:D

Ďakujem (15-19r)
Že si mi mami farbila vlasy tou smradľavou hennou. Ooooooof.
Že ste ma podporili v mojej snahe ísť na francúzske gym., aj keď mi nik neveril. Hlavne učitelia na ZŠ, všetci si mysleli, že na to nemám, som im vytrela zrak. Muehehe.
Že ste ma podporovali, aj keď mi to tam nešlo a nenávidela som to tam, kvôli neočakávaným faktorom, ktoré vstúpili do hry a vytreli oni zrak mne. Hehe.
Že ste mi umožnili ísť na výmenné pobyty + najlepšie dovolenky na svete, otázka finančná, ale aj to sa ráta.
Že keď som z môjho alkoholového opojenia grcala kápie do vedra a Peťa do záchodu, tak ste sa nám smiali a nevykričali nás.
A ešte ďakujem, že ste ma na druhý deň takú ogrcanú s opicou nechali ísť do školy, však škola života:D
Že ste ma nenechali odísť zo strednej školy, aj keď som mala také zajačie úmysly ako nikto. A to trvalo niekoľko rokov.
Že si ma mami skúšala z francúzskej biológie asi raz a vôbec si nevedela o čo ide.
Že ste so mnou nadávali na dotyčných profákov na škole, nebola som na to sama.
Že ste mi predlžovali stále večierku a púšťali ma na diskotéky do vedľajších dedín. (a ešte aj na tú, na ktorej sme boli v Prahe, keď ja som nemala ešte ani 15, Maťo mal 13 a ja som si dokonca ešte aj popýtala polovičný lístok:D a Maťa sa spýtali, či rodičia vedia, že je tam, tak odpovedal, že hej a ešte nás sem aj doviezli, no jedna komédia vám poviem.)
Že som to už nezvládala v maturitných ročníkoch a chcela som prestúpiť a ocko mi povedal: „Ale Bari nechápem, prečo by si si mala stále vybrať tú jednoduchšiu cestu.“ Takže som ostala a dobojovala. (hrdosť lvl599999)
Že ste ma tlačili stále ďalej aj vo výbere vo vysokých škôl. („Najbližšia univerzita na ktorú môžeš ísť je v BA“ no a keďže tam nič nebolo, tak som sa ocitla v pravom pekle na Karlovke).
Že ste vo mňa stále verili, aj keď ja sama som bola už na pokraji so silami.

Ďakujem (20-?r)
Že ma  stále ľúbite, aj keby neviem čo bolo.
Že ste ma stále udržali pri optimistickejších myšlienkach, keď ja už som bola niekde pri pesimizme za hranicami.(-Vyhodia ma možno zo školy-,- no a čo, tak pôjdeš robiť-, -ale ja nechcem robiť predavačku-,- tak rob tak, aby ťa nevyhodili-, ...)
Že ste zmákli všetky moje opité seansy a nikto pri návrate domov neutrpel vážnejšie zranenia. I keď vtedy tá kľučka mala na mále.
Že ma necháte dospať opicu, a aj Maťa:D
Že ste mi vždy verili, že neberiem drogy a nefajčím, aj keď som prišla domov s takým puchom od cigariet, že by som zobudila z hrobu aj tristo tuhých fajčiarov.
Že ste mi verili, že som počas niektorých večerov vypila len pár pív. (ostatné sa neráta)J
Že mi dôverujete v plnom slova zmysle a nehľadáte ma po Ke,Prg či celom FR, ak sa neozvem pár dní. Neposielate hliadky, policajtov či legionárov, lebo som už niekde znásilnená a pripútaná o radiátor.
Že mi maminka navaríš a napečieš všetko, čo si prajem, keď som na pár dní doma, že môžem okupovať gauč, robiť bordel, vkuse niečo vymýšľať, niekoľko dní nevybaliť kufrík s výhovorkou, však zas idem hneď preč, to sa ani neoplatí :D
Že ma stále držíte na tej hlúpej škole a pomáhate mi bojovať, aj keď už mi vypadali skoro všetky vlasy, páli ma záha zo stresu a už mám asi vredy v žalúdku také veľké ako jablká.
Že mi vravíte, že mám čas na mužov. ( no ty mami si už v mojom veku mala mňa, taže...)
Že ste ma vyslali do sveta s tým, že nevieme, čo nás čaká. Aj zlá skúsenosť je skúsenosť, aspoň viem, že deti nechcem, alebo len minimum, alebo si ich teda riadne vychovám!
Že sa s vami dá rozprávať a ste moderní :D Však mlaďasi ste ešte. I keď dneska sa ti mami veľmi nepáčila moja cestička na strede hlavy.
Že mi stále dáte nejakú finančnú injekciu, keď som doma, že na „bus do mesta“. (abo skorej na pejc piv a tri rumy) Nene žartujem.
Že ma stále vyvážate autom, keďže som neschopná si urobiť vodičák. (ale keď ja sa to bojím riadiť, žiadna strela zo mňa nikdy nebude a ani to nepotrebujem, však vkuse chodím metrom). A keď sa raz vydám za niekoho bohatého, tak budem mať vodiča, ne?
Že mi píšete úplne smiešnych smajlíkov do správ, to je také super:))))
Že sa môžem stále vrátiť na miesto, kde sa všetko začalo a mám stále svoj domov.

Ďakujem..., no ALE
Že sa ma stále snažíte chrániť od zlých noviniek, ALE ja sa to raz aj tak dozviem, čiže toto by sme mohli vypustiť!
Že mi stále hovoríte, že jakú mám normálnu postavu, ALE mohli by ste mi povedať konečne, že som tučná a že nemám jesť a mám sa hýbať :D
Že mi veríte, že mám plno vedomostí zo školy, ALE práveže vôbec! Som totálne v plienkach a nič si nepamätám, mám takú deravú hlavu, že ju raz vážne niekde zabudnem.
A že mi stále vyváraš mami tie pochúťky, ALE nemala by si, lebo raz zo mňa bude vykŕmené prasiatko a budem musieť ísť zhadzovať do dajakej reality show. (Jillian Michaels rockssssss)
Že som podedila toľko vašich fyzických rysov, ALE mamka sa mohla viac snažiť, aby som mala niečo z tej štíhlej postavy, lebo už mi chýba len plnofúz a som čistý daddy. ALE nežeby mi to až tak vadilo, aspoň si ma hneď nájdu v dave. :))))

Proste ďakujem za to, že ste. A plno vecí som určite zabudla, čiže ďakujem aj za tie nevyslovené a banálne a nebanálne. Môžem byť najspokojnejší a najšťastnejší človek na svete za to, že vás mám, lebo to čo ja mám určite nemajú všetci ostatní.
Pusy cmuk a rozcítená idem spať. 


Komentáre

  1. Barci, uplne super napisane! Ty si sen kazdeho rodica! Ked si to precitaju, len sa utvrdia v tom, ako skvele svoje deti vychovali!:)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Barčis and...life

Ja len, že som sa už dlho neozývala. A že som vám už dlho nič nenapísala, ani vtipné ani vážne ani proste nijaké. Nemala som inšpiráciu, alebo skôr by som povedala, že aj by som mala o čom písať, ale tak neviem, či by to bolo zaujímavé pre vás. Nejaké tie moje zážitky... Z Dublina, kde som skoro umrzla na kosť a umrela v posteli, z toho všetkého plakala v noci, kde sme zbalili skupinku asi 16 chlapov, ktorí prišli na rozlúčku so slobodou a nakoniec sme teda oslavovali s nimi vo veľkom, ... či to, že každý druhý človek je tam ryšavý? Nie je to žiadna urban legenda proste. Oni sú všetci tak krásne ohniví, ...to som si všimla, s tými polozavretými unavenými zaslzenými očami, keď som vstala z postele ako bájny fénix z popola. Pretože zima v posteli, na posteli, mimo posteli, v sprche, na sprche, pod sprchou, pred sprchou, na streche, na chodbe, na peši, na vode, na suchu. No a ako sú v Paríži muži takí menší a chudší a...

Barčin prvý jarný beh

O tom, že začnem chodiť behať hovorím už najmenej mesiac! A včera sa mi to konečne podarilo. Na obedo-večeru som si dala šalát (dobre aj kus zemiakov), ale inak samá zelenina a potom sme sa s markízou de Tajin prešli. Včera som nachodila niekoľko kilometrov, v teple dokonca, takže som určite spálila viac :D No ale to ešte nebol ten môj dlho očakávaný krok ku znovu-nájdeniu športového ducha. Táto magická chvíľka sa udiala až vtedy, keď som došla do môjho šatníka o polnoci a začala hľadať joggingovú / rozumej nejaké gate a tričko storočné/ výbavu. Nedala som sa odradiť ani tým, že som ju hľadala asi desať minút, lebo bola niekde na spodku skrine, kde som sa od novembra nekukla. Potom som to natiahla celá nadšená na seba, vyzerala som ako samuraj trochu (foto v prílohe, všetko je zdokumentované). Dala som teda na seba tie legíny, zistila som, že sú mi riadne veľké. To bolo radosti, už pred behaním zistiť, že som schudla!! Haha. Aj mikina...

NOVE ZACIATKY

Hej, ta deti ako sa máte? Ci pána, už sa mi ťažko zvyká aj na tu slovenskú klávesnicu, čo vám poviem. Možno sa vzdám aj dlžňov a iných dekoracii (tzv mäkčeňov a spol.) Ok ta kaslem na to, viete co, vsak sa pochopime, nie sme na zakladnej skole na diktate, zeby ste si za mnou nevedeli precitat... stastie mate, ze je to vsetko pisane na klavesnici, lebo pisem ako kocur micka, cize papierova verzia by bola velmi nestastnym riesenim. No nevem ako ste na tom s geografickym zameranim mojej osobnosti, ale po vsetkych tych karikaturalnych situaciach v Parizi, kde som mala problemy asi v kazdej domene a o vsetko som sa musela pobit s neschopnou byrokratickou administrativou, tak som sa na to vykakala a proste odisla. Stylom asi takym, ze prisli moji najmilovanejsi rodicia, ja som pobalila moje zvysne svestky (kedze som sa stahovala uz 5 krat tento rok, vsetko som uz mala zbalene, vyhodene, stratene alebo nechane v niektorom z tych po...