dzieň DVA a tri

Poľáci sú všade. Kniha najlepšia - Calá Paríž. Jak u nás na gadžovine :D Calý Paríž sme ani zďaleka nestihli, ale za to ocko má eiffela pofoteného asi z každého uhla, svetovej strany, a aj zospodu... len z vrchu ňe. Dali sme cestu k Eiffelovke, čo je asi 4 km... cestou sme natrafili na parížsku Sochu slobody, čo som vôbec nečakala a pri nej bolo ihrisko, s nástrojmi na cvičenie, úplne dzivé, ľudia tam cvičia na čistom vzduchu a potom prídu Bidovčane a si robia srandu. Ale ne vážne. Ak by som tam dobehla/urobila džoging, niekedy v budúcnosti, tak si tam poposilujem, pocvičím a bežím naspäť... respektíve asi by som sa plazila domov :D Po prehliadke fitness centra sme prešli ostrovčekom k eiffelovi, ocko porobil ďalšie fotky samozrejme. Profesionál. Ja už som za sebou ťahala pomaly nohy, a končila s dychom. No ale hecli sme sa na druhé poschodie po schodoch. Je to niečo asi kolo 650 schodov, ale pred očami sa mi zahmlievalo a skoro som dostala infarkt hore, tak si niesom istá :D Ale nie, si robím srandu, seriózne som vežu pokorila v rekordnom čase podľa mňa, lebo ostatní sa tam len siapali po zábradlí a ja už som vychutnávala výhľad. Ale ta pravdu povediac, budem úprimná, svalovka bola na druhý deň. Dali sme ešte ďalších +- 4 km ak nie viac! A potom som si dala super zdravý plát morky a ryžu, či obilie či čo a ešte aj šalát ... naši samozrejme, kebabisti. Potom sme to zaliali lahodným mokom, coca colou, blee a šli sme každý do svojho príbytku. Už ju nikdy nebudem piť, už len Evian :D Už pomaly ani nesolím, a sladké nejem... a už som ucítila v asi 3 decovom čaji ¾ malej lyžičky cukru, čo by sa mi v minulosti nestalo. Barča starne a mení návyky... a dokonca hviezdičky milka či jak sa to volá, som zjedla asi dve a zdalo sa mi to strašne sladké. MNE, čo ja by som jedla čokoládu na kilá ,asi tak pred dvoma mesiacmi. Inak všetci vraveli, že to je stresujúce mesto, viac jak Praha, no zatiaľ sa mi to nezdá, ale to bude možno aj tým, že tu ešte nie je celé mesto, a každý je na prázdninách. A turisti ako my, sa premiestňujú len pomaly, aby náhodou niečo nezabudli ofotiť, alebo keď už toho majú naozaj dosť. Ja som mala párkrát pocit, že ak by som sa zastavila alebo, ak by som si sadla, už sa nepostavím a zaspím. Včera sme dali tiež celkom dobrú dlhú trasu, bolo teplo, nemali sme vodu, čisto jak na púšti, že putuješ a nikde nič. Iba samé pamiatky... to jak na púšti, kebyže len vidíte samé pyramídy a nič okrem toho, žiadna oáza :D Oáza jedna síce bola a tam by som ostala celú večnosť... záhrady pred Louvrom. Ta to je národný poklad. To viac osvieži vyčerpaného ducha jak Mona Líza, to vám zaručím. A tie stoličky, presne vyformované pre naše sexy telá. Proste moja duša i telo zaplesali a dokonca keď zašlo slnko za mrak a mne nesvietilo slnko do očú, tak som myslela, že som sa ocitla na vrchole blaha. Inak srandička - pondelok som sa zasekla na vrátnici a som sa nevedela odtiaľ dostať a naša vrátnička ma mala total na háku, som jej tam klopkala, ona telka na plné pecky, dobreže ja som nepočula jej oblíbený pořad na 8 poschodie. Taže, už viem kam sa obrátiť, ak by sa niečo stalo. Na seba... :D nakoniec som zistila, že som stláčala zlé tlačítko . Alebo faux pas na eiffelovi: sa ma vkuse pýta ženská dačo, že na ktoré poschodie chceme ísť a ja som myslela, že sa pýta na môj vek. Ja som vkuse odpovedala, že mám 23 v novembri :D Ma to netrklo vtedy ... až po 3 otázke . Ale tak to sa stáva aj profesionálom, však : kel et áž alebo kel etáž to je skoro to isté. Ne? Alebo som sa jednoducho ešte nestotožnila s tým, že už nie som blondína a že sa nemám na čo vyhovoriť, len proste musím rozmýšľať hlavicou, ktorú mam na krku.  Inak ale videla som tu aj bledšie osobnosti, ako som ja, aby ste vedeli... taže nie som sama v tejto aristokratickej spoločnosti. A keď ma deti prinútia ísť niekedy na kúpalisko ( čo by si mohli určite odpustiť ), tak možno budem aj kus opečená a hnedšia. Ako to caffé latté, čo vám vkuse spomínam :D